OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V posledný júnový utorok mali hody obdivovatelia technickej deathmetalovej progresivity i sofistikovaného metalového hrania celkovo. A aj keď si osobne na takýto prístup ku kovu smrti až tak nepotrpím, tento koncert som nevynechal, skúsenosť hovorí, že čo z cédečka až tak nebaví, naživo dokáže parádne strhnúť. Presne prípad quebeckých BEYOND CREATION, ktorých prvý album vo mne onehdy zanechal dojem „síce celé evidentne dobre, miestami nie z tohto sveta, ale radšej nie, priveľa až desivo profesorského hrania, primálo metalu.“ Tento koncert ale ukázal, že niektoré veci treba vidieť a počuť naživo, aby ich človek docenil. A aby ich chcel zažiť znovu.
V ten večer boli okrem zámorských majstrov v ponuke aj zürišskí VIRVUM, ktorých minuloročný album „Illuminance“ som si pred koncertom párkrát vypočul a veľmi technický, ale aj atmosférický death metal znel rozhodne presvedčivo. Hor sa teda do Colla, presnejšie na poschodie do „sedmičiek“, keďže veľká sála je pred rekonštrukciou a počet lístkov na technikov bol limitovaný na 120 návštevníkov. Nakoniec ich toľko neprišlo a aj vďaka tomu sa to v „saune“ dalo prežiť. Bolo však dosť ľudí na to, aby sme pred vstupom na miesto činu museli vystáť rad, to sa mi na deathmetalovom koncerte už dlho nestalo.
Okolo trištvrte na osem to po intre spustilo švajčiarske kvinteto, ktoré sa na malom pódiu muselo vyrovnať s istými obmedzeniami možností hýbať sa. Vystúpenie VIRVUM však bolo o to intenzívnejšie a dopredu ho ťahal v prvom rade energický frontman. Ako to už chodí, naživo to v porovnaní s na nahrávke skôr kadejako náladotvorným, i keď často slušne na pílu tlačiacim technickým death metalom bolo intenzívnejšie. Živé predvedenie skladieb z „Illuminance“ sa nieslo v znamení príklonu k metalovej živelnosti, i keď progresívne prvky, približujúce VIRVUM k celej plejáde skupín od OPETH po FALLUJAH, sa nevytratili. Pokiaľ ide o zvuk, vpredu bol dobrý, vzadu sa trochu trieštil, ale „sedmičky“ nie sú žiadna aréna, na „doladenie“ vám vždy stačí niekoľko krokov. Záver koncertu tvorila vyše desaťminútová vec „II: A Final Warming Shine: Ascension And Trespassing“, postavená na striedaní nálad, metalových búrok i jemných, éterických pasáží, a kapela, rozhodne spokojná s odozvou u publika, sa rozlúčila. Ak ste ju doteraz nepočuli a je to vaša krvná skupina, vyhľadajte si ju, stojí za to.
Nasledovali všetkými očakávaní BEYOND CREATION. Čosi vyše hodina s nimi bola výletom do často nie celkom uveriteľných svetov virtuózneho hrnia, progresívneho rozvíjania odkazu zakladateľov technického kovu smrti a zároveň to bola plnokrvná metalová show. BC hrajú ten typ hudby, ktorý z nahrávky niekedy až odradí tu a tam chladne vyznievajúcou exhibíciou hráčskych zručností, až gargantuovsky opulentnými aranžmánmi a vybrúsenosťou do dokonalosti. Buď na túto hru pristúpite, alebo sa radšej obzriete po hudbe, ktorá vám dá viac toho, čo od metalového extrému očakávate. Ale oplatí sa dať takejto tvorbe šancu naživo, vtedy dosť pravdepodobne „rozkvitne“ aj pre vás. Tak kvitol materiál z albumov „Earthborn Evolution“ a „Aura“ pre asi osemdesiatku platiacich divákov, ktorým nielen pre niekoho možno až desivo virtuózny, ale naživo hlavne dravý tech/prog death stál za horúčavu v sále i za všetko ostatné.
Oplatilo sa prísť, aj kvôli dobrému zvuku, aj za zážitkom, vzbudzujúcim dojem, že kanadské kvarteto progresívne rozvíja odkaz titanov ako CYNIC a DEATH a navyše ho do súčasnosti posúva napríklad aj vyvolaním priam postrockových nálad. Kotol bol naozaj hustý a zábavné boli momenty, kedy publikum tlieskalo s rukami nad hlavou ako kdesi na Haberovi. Toto si veru zaslúžilo viac návštevníkov, povedzme aj z radov tunajších hudobníkov. Nemyslím to tak, že by potom mali internet zaplaviť inzeráty „predám nástroj + kombo“, ľudia vedia hrať aj u nás, ale bola to pôsobivá ukážka toho, ako až sa dá „čarovať“, ak vás ako hráča oslovuje práve tento prístup. Navyše sa tu pre poslucháča „poľudští“ to, čo kedysi vyznievalo akosi chladne, skrátka to naživo pochopí. Strhujúce vystúpenie sa neobišlo bez prídavku a v ňom vyvrcholil jeden z tých hudobných večerov, kedy mohli byť spokojní, ba až nadšení všetci. Lucas zase raz do Košíc dotiahol extratriedu a malo to význam bez ohľadu na to, že koncert bol uprostred týždňa a s tým ľudia zvyknú mať problémy. Bolo to výborné, a ďalšie chuťovky sú už na obzore.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.